Za naše deti

Niekedy si hovorím, že po 20 rokoch v školstve ma už nič nemôže prekvapiť. Ale potom príde chvíľa, keď vládni politici začnú otvorene, bez hany, vystupovať proti deťom. Teda proti tým, o ktorých tak často hovoria ako našej nádeji na svetlú budúcnosť a preto ich treba vo všetkom podporovať, najmä pokiaľ ide o ich zdravý vývoj…

Možno ste zachytili, ako sa naši volení zástupcovia nevedia vyhádať na tom, či treba alebo netreba riešiť vapingovú (nie pudingovú) epidémiu medzi deťmi.

Zapnete si „telku“ a z obrazovky sa na Vás usmieva politik, ktorý povie, že na elektronické cigarety mu nikto siahať nebude, lebo mu práve začali chutiť.
Ale nepovie to ako vtip, ani ako nadsázku. Ale ako argument proti zákonu, ktorý má ochrániť deti.

A človek sa len zúfalo zamyslí – naozaj to stačí, že „mu chutia“?
Naozaj sa dá byť až taký cynicky?

Toto sú tie momenty, kedy opäť zistíte, že dno môže byť vždy o kúsok hlbšie.

Téme sa venuje napr. tento článok Pravdy z 30. mája, ak by sa ale domneivali, že sa odvtedy niečo zmenilo, tak ste na omyle… (Ozaj, vedeli ste, že e-cigarety používa u nás používa každé štvrté dieťa? Teda 1:4, že aj to Vaše)

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/753906-stat-chce-ochranit-deti-pred-e-cigaretami-danko-je-vsak-proti-lebo-mu-chutia/

Nie som politik. Som učiteľ a rodič. A vidím, čo sa deje.
V laviciach sedia deti, ktoré ešte pred pár rokmi zbierali „pokémonky“ — a dnes na záchodoch potajomky vapujú. V peračníkoch majú okrem ceruziek aj malé prístroje, voňajúce ako mango, jahoda, čučoriedka alebo vanilka. Hovoria tomu „len para“.
Lenže my vieme, že to nie je len para.

Ide o závislosť, ktorá vzniká potichu, bez zápachu, bez povšimnutia.

O tom, že sa deti stávajú závislé od nikotínu, už dávno nehovoria len učitelia.
Na nárast závislostí u detí upozornili – okrem iných – aj lekári z Národného ústavu detských chorôb, ktorí evidujú zvýšený počet hospotalizácií v súvislosti s nikotínom.

Tieto vecičky vyzerajú nevinne – ako sladkosť, hračka, niečo moderné a „trendy“, ako vstupenka do partie, ak nechcete byť outsider, ibaže vám spôsobia celoživotný problém v podobe závislosti. Iní odborníci totiž upozorňujú, že dávka nikotínu v nich je často vyššia ako v krabičke cigariet.

Takže, zdá sa, že o nič nejde a potom príde abstinenčný záchvat u dvanásťročného dieťaťa. Ľudia na školách už dávno vedia, že toto je problém, ktorý sa vymkol z rúk.

A teraz, keď sa konečne objavil zákon, ktorý by to mohol aspoň trochu zlepšiť, niekto ho chce za každú cenu potopiť.

Vraj preto, že je to „zásah do trhu“.
Ale aký trh? So sladkými cigaretami pre deti?

Deti nie sú voličská skupina. Nemajú sponzorov, billboardove agentúry, ani páky na vládne rozhodnutia. Majú len nás – učiteľov, rodičov a lekárov, ktorí ešte nerezignovali.

My denne vidíme, že sa v triedach šíria nikotínové vrecúška ako nové žuvačky.
Že piataci sa hádajú, ktorá značka „chutí“ lepšie.
Že deti po prestávke prídu na hodinu nervózne, lebo si „nestihli dať ťah“.

A potom, keď Vám dvanásťročný „fagan“ povie, že je to jeho osobné vlastníctvo a bude sa sťažovať rodičom, tak Vám to docvakne. Toto nie je len o nikotíne.

Toto je zrkadlo našej spoločnosti. Je to o tom, čo deti vidia v televízii, v politike, v správach. O dospelých, ktorí im dennodenne ukazujú, že pravidlá platia len pre tých, ktorí nemajú peniaze a moc.

A tiež o tom, že ak dnes niekto bojuje proti zákonu, ktorý má deťom pomôcť,
tak by mal mať odvahu prísť si to vysvetliť do školy.
Pozrieť sa do očí trinásťročným, ktorí sa potajomky snažia prestať.

Záver

Ako rodič viem, že deti robia chyby.
Ale ako dospelí ich máme chrániť, nie im v tých chybách pomáhať.

A keď dnes vidíme, ako sa v parlamente hrá o to, či sa vôbec oplatí deti chrániť pred nikotínom, tak si hovorím, že niekde sme zlyhali.

Nie deti.
My.